Keď sa tak pozerám na ostatních ľudí ako sa smejú a zabávajú, mam pocit, že sa zbláznili. Ako môžu? Ako môžu byť takí šťastní, keď sa deje toľko zlích vecí. Keď všetci, ktorích ľúbime odchádzajú. A najhoršie.....vieme, že sa už nevrátia. Je chyba vo mne, že nedokážem byť šťastná, alebo je chyba v nich, že nedokážu súcítiť?
Posledné dni sú tak prázdne. Akoby zrazu všetky farebné korálky zmenili farbu. Na akú. Na čiernu a bielu. A len stoja na mieste a nehýbu sa. Nič sa nehýbe. Ani lístok. A všetko mi to pripomína. Každú spomienku. Každý úsmev. Každý žart, ktorí vypustili z úst. Každý pohľad. Všetko.
Prečo? Ako? Začo? Je im dobre? Pozerajú sa zhora? Zdola? Zboku? Kde sú? Vidia ma? Kde vlastne som ja?
Chcem kričať. Aby to vedeli všetci a aby sa už prestali smiať! Oni to absolútne nechápu?! Prečo sa smejú? Jediné na čo sa zmôžem sú prázdne slzy, ktoré nikomu nedokážem vysvetliť, pretože by som sa rozplakala ešte viac. Lebo už nikdy nebudem môcť vidieť ten úsmev keď tam sedeli.
Prestali sa trápiť? Už ich nič nebolí? Netrpia?
Jediné, čo ma dokáže utešiť je tá myšlienka, že keby sa čosi stalo....čokoľvek na svete, tak ma už niekto tam niekde, neviem kde, čaká.
Srdce bije
koža slzy pije
smútok pobil sa so šťastím
a ja neviem kedy sa stade vrátim.
